Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Anotácie 25.ročník - 2011

18. 2. 2011

 25. ročník - 2011

 

 

 

 

Obrázok Pavol Fabian: Jan Mayen – náš (?) ostrov, film 35 minút

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 
Libor Hnyk
Trek okolo Dhaulagiri
 
Libor Hnyk
Velikonoční Kanárské ostrovy
Jaro na ostrovech Gomera a Tenerife potěší návštěvníka pestrými koberci květů endemických rostlin, může ho však překvapit tropickým deštěm nebo i sněhovou nadílkou. V centru ostrova Gomera je možné se procházet vavřínovými vlhkými pralesy nebo prolézat skrz hory vodním tunelem. V centru Tenerife jsou naopak vulkanické pouště národního parku Las Caňadas, kterému vévodí nejvyšší hora Španělska Pico del Teide. Přechod této sopky v době, kdy je opancéřovaná ledem a sněhem, není zrovna nejlehčí. Na obou ostrovech je velké množství kaňonů a soutěsek poskytujících nezapomenutelné turistické trasy.
 
Kamila Hnyková
Tádžikistán - Kde osli dávají dobrou noc
Tádžikistán patří k nejhornatějším zemím světa, kde na Pamíru vládne slunce, v údolích vítr a ve městech korupce, kde se s vámi pastevec rozdělí o poslední chlebovou placku a policista si
řekne o úplatek, kde platí dnes stejně jako před dvaceti lety: "Nemusíš mít sto rublů, stačí, když máš sto přátel."
 
Svetozár Krno
Hranice Himaláji a Karakorumu a štyroch svetových náboženstiev. Lesk a bieda komerčných trekárov
Na ceste z indického predhoria Himaláji, z mesta Manali, do  Ladakhu leží veľa nástrah. Nekonečné množstvo smelých serpentín sa krútia po prevažne blatistej vozovke pretína štyri vysokohorské sedlá, ktoré ležia v nadmorskej výške od 4 000 do 5 300 metrov. Prednášateľ spočiatku putoval údolím Markhy, ideálnym pre výškovú aklimatizáciu. Znechutený nadmiernou početnosťou karaván komerčných západniarov, neuveriteľne trápiacich zvieratá (na jedného turistu – 4–5 plne naložených koní a oslov) sa otočil na západ a pokračoval ľudoprázdnymi horami nad kláštorom Alči. Po aklimatizácii sa pokúsil o výstup na šesťtisícovku Kang Yatze. Týždeň trvajúci dážď a sneh a najmä dve trhliny na samom temene končiara boli nad jeho sily. Druhý pokus (samozrejme tiež bez pomoci nosičov i vodcov) o štít Stok Kangri (6 153 m) sa podaril. Záver pobytu strávil v moslimskom Kašmíre a pri sikhskom Zlatom chráme Amritsare.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Jan Mayen je malý neobývaný vulkanický ostrov nachádzajúci sa v Arktíde. Dostať sa naň dá len jachtou. Medzi našincami o ostrove koluje fáma, že by si na ostrov, resp. aspoň na jeho časť mohlo robiť nárok aj Slovensko. Na ostrove sa nachádza 2 277 metrov vysoká, večne zaľadnená sopka Beerenberg – najsevernejší aktívny vulkán na svete. V minulom roku naň vykonali (česko)slovenský prvovýstup Pavol Fabian a Rasťo Horňák. Slováci. Stali sa predstaviteľmi len šiesteho národa na svete, ktorým sa to podarilo. Film sa venuje expedícii i slovenskej stope, ktorá sa vinie v pozadí fámy o možných slovenských nárokoch na ostrov.
 
 
Obrázok Svetozár Krno:Od prameňa Gangy na návštevu Dalajlámu (Indické Himaláje)

Rok 2010 prekvapil obyvateľov a návštevníkov severnej Indie. Letný monzún sa nečakane prevalil cez hlavný himalájsky hrebeň a zničil údolia, cesty, domy a stovky ľudských životov vo večne suchom Ladakhu. Niekto sa do indického Tibetu nedostal, iný odtiaľ nemohol pohnúť, tretí zaplatil tým najvzácnejším...

Nasledujúce zábery zachytávajú monzúnový Garhwal, pútnikov smerujúcich ku kolíske posvätnej Gangy, hory Zanskaru, českú Slnečnú školu v Kargyaku a trojdňové meditácie s Dalajlámom XIV.

 

 

Obrázok Milan Ohurniak, Jana Tášiková: Exotika ako ju nepoznáme, film 29 minút

Dokumentárny film zachytáva miesta, ktoré navštívili účastníci Expedície Západná Sahara. Hlavná postava zlyžuje španielsku trojtisícovku, najvyšší vrch severnej Afriky aj 150-metrovú pieskovú dunu. Snímka znázorňuje krásy pohoria Atlas a národného parku Banc d Aqruin. Divák má možnosť nahliadnuť do kultúry a spôsobu života obyvateľov Maroka, Západnej Sahary i Mauretánie. Film predstavuje určitú snahu eliminovať predsudky voči Afrike. Réžia: Milan Ohurniak. Scenár: Jana Tášiková. Vyrobilo: HORAL STUDIO BARNEY ako svoj v poradí druhý dokument po filme "Expedícia Kaukaz leto 2008".

 
Obrázok Štefan Szabó: Indické Himaláje pred monzúnom 2010 (Garhwal – Ladakh – Zanskar )
Foto k prednáške: Silvia Szabóová, http://www.festival-ine-cesty.net/szabo2010.html
Text k prednáške: Štefan Szabó
 
Karavána
Chceme sa dostať do Ladakhu.
Cesta z Manalí do Lehu je neprejazdná. Napriek tomu, že je koniec júna, sedlo Baralacha La je stále ešte zasypané snehom – nepriechodné. Cestovať cez Srínagar je veľmi riskantná, opäť tam vypukli etnické konflikty a cesta je zablokovaná armádou. Ostáva jediná možnosť – peši cez zasnežený priesmyk Shingo La a pokračovať do Padumu. Za 10 dní by sme to mali stihnúť. 
Sedíme v čajovni v osade Darcha, na hranici indických zväzových republík Himáčalpradéš a Jammu a Kašmír. Preberáme s majiteľom naše šance na prechod sedla. Dozvedáme sa, že tohto roku ešte žiadna karavána neprešla cez sedlo, dve skupinky vyrazili na cestu v predošlý deň a zrejme sa s nimi stretneme. Spať ideme zavčasu, v noci v polospánku počúvam bubnovanie dažďa na steny stanu a myslím na našu ďalšiu cestu. Na druhý deň sa naozaj stretávame s ľuďmi z dvoch karaván, ktoré nám spomínal majiteľ čajovne. V prvej skupine je sedem mulíc, ktoré vláčia full servis vybavenie mladej švajčiarskej dvojici, ktorá viditeľne netrpí nedostatkom peňazí. Mulice majú na starosti koniari, pochádzajúci väčšinou z Tibetu. Aj oni spomínajú, že cez sedlo zatiaľ nikto neprešiel a že predošlú noc nasnežil čerstvý sneh.  
Druhá skupinka je neporovnateľne skromnejšia a sympatickejšia – tvoria ju traja budhisti, pôvodom zo Srí Lanky, Francúzska a USA. Chcú spoločne prejsť niektoré kláštory Ladakhu a Zanskaru. Majú tri mulice a jedného úžasného sprievodcu menom Nobu, ktorý je zo Zanskaru.  
Večer v tábore sa pýtam lámu, vedúceho budhistickej skupinky, či by sa nenašlo miesto pre Silviin batoh na jednej z mulíc. Nadmorská výška a problém s tlakom Silviu dosť vyčerpali a   obávam sa, ako by zvládla extrémne ťažký prechod sedla. Láma chvíľu váha a nakoniec súhlasí. Až neskôr si plne uvedomím význam tejto pomoci. V tejto chvíli sa stávame súčasťou karavány.
Po dvoch dňoch šliapania do kopca sa dostávame do posledného tábora pred sedlom, okolo nás sú zasnežené svahy, občas spadne menšia lavína. Večer sa dozvedáme, že na druhý deň musíme vyraziť o druhej v noci, kým je sneh ešte tvrdý a unesie nás aj mulice. Brodenie v snehu by totiž nikto dlho nevydržal.
Keď v  noci pred druhou balíme stan, stanové tyčky sú pokryté ľadom. Zima. 4500 m.n.m. Je jasná noc a silný mráz. Dívame sa na oblohu a dúfame, že počasie ostane stabilné. Sedlo je totiž známe množstvom tragických úmrtí ľudí aj mulíc, spôsobených prudkým zhoršením počasia.
Všetky tri skupinky – dvaja Švajčiari, traja budhisti a nakoniec Silvia, Gejza a ja - vyrážame na cestu. Mulice s koniarmi vyrazia za nami o čosi neskôr. Cesta po snehu a ľade je neistá, našťastie nám trocha pomáha jasná noc. Vo výške cez 4500 m n.m. je každý krok s batohom na chrbte utrpením. Dych sa kráti. Ticho závidím ostatným, ktorí idú naľahko a v hlave si ako mantru dookola prehrávam motív piesne Kashmir od Led Zeppelin.
Keď začne svitať a pomaly rozoznávame vrcholky okolitých hôr, pomaličky prichádzame takmer na vrchol, do sedla. V tej chvíli k nám dobehne k nám Nobu a kričí: musíme sa vrátiť. Jeho kôň sa cestou zranil a nemôže pokračovať. Sklamanie, ale bez rečí,
Nikto nereptá a neprotestuje, každému je jasné, že musíme držať pohromade a vzájomne si pomáhať, inak to nezvládneme. Po dvoch hodinách sme opäť v tábore, každý sa ihneď snaží dohnať spánkový dlh a opäť nabrať sily. Zajtra sa opäť pokúsime o prechod, Nobuho mulica bude dovtedy snáď už v poriadku. Tibeťania aj Nobu sú celý deň nepokojní, pozorujú oblohu a odhadujú, aké bude počasie.
K večeru do tábora dorazí skupina desiatich chlapcov a mužov vo veku asi od 14 do 50 rokov. Sú z Nepálu a chcú prejsť v našich stopách do Zanskaru, kde budú pracovať ako cestní robotníci. Cestný robotník v Indii je jednou z najhorších prác, aké si človek asi vôbec dokáže predstaviť. Za necelé 3 EUR denne títo ľudia od rána do večera kladivom rozbíjajú balvany na cestný kameň, na hlavách prenášajú tony materiálu a opravujú neustále sa zosúvajúce horské cesty. To všetko v nadmorskej výške cez 4000 m n.m. kde cez deň páli horúce slnko a v noci klesá teplota pod bod mrazu. Spia v „stanoch“ z igelitu alebo v plechových chatrčiach z vyklepaných sudov... Ženy, ktoré s nimi pracujú, majú často na chrbte priviazané svoje nemluvňatá a takto rozbíjajú kamene alebo nosia na hlavách stavebný materiál....
Nepálčania si mlčky sadajú do kruhu a v tej chvíli vidíme, ako funguje neskutoční solidarita horalov: Nobu v momente chytí hrniec a uteká pre vodu, aby neznámym pútnikom navaril dáhl (strukovinovú polievku) a silný čaj. Pozorujem týchto ľudí, ktorí majú na bosých nohách len sandále alebo staré tenisky a v batôžkoch si nesú celý svoj majetok, porovnávam to s našim vybavením do hôr, žasnem a hanbím sa.
Nadránom, pred druhou, keď sme dobalili stan a sme pripravený vyraziť vchádzam do malého kamenného útulku, v ktorom spal Nobu s tromi budhistami, zbadám scénu, ktorá je ako vystrihnutá z najlepších reportáží National Geographics: popri stene útulku, tesne vedľa seba, sedia Nepálčania, zahalený do prikrývok a mlčky hľadia pred seba, kde sú na zemi štyri spacie vaky, v ktorých spali „tí šťastnejší“. Tú scénu nikto nefotí, ale navždy mi ostane v pamäti.      
Karavána skoro nadránom vyráža na cestu – tentoraz ideme všetci spolu, mulice aj ľudia. Občas sa dotknem lesklého pruhu látky na bunde, ktorý nám pre šťastnú cestu priniesol šofér džípu zo svätyne pri ceste. Baterkami svietime muliciam na cestu, usmerňujeme zvieratá, ktoré zišli z cesty, pomáhame dvíhať mulice, ktoré zapadli do snehu. Bez slova sa medzi nami všetkými, bez ohľadu na pôvod a hrúbku peňaženky, vytvoril obrovský pocit spolupatričnosti. Je v tom niečo pradávne, ešte z čias, kedy sa ľudia vydávali na nebezpečné cesty cez hory, aby priniesli hodváb, soľ a vzácne korenia.
Pomaly, pomaličky sme opäť na mieste, kde sme sa včera od Nobua dozvedeli, že sa musíme vrátiť. Odtiaľ nás čaká posledný, strmý úsek. Začína svitať a vzduch je stále redší, sme už vo výške nad 5000 m n.m. Shingu La nás privítalo ranným slnkom. Ťažký výstup je sprevádzaný pádmi koní, pomocou ľudí, sípavým dychom. Konečne nad sebou vidíme modlitebné vlajky, rohy kozorožcov a kamenných mužíkov. Sme v sedle... Máme neuveriteľnú radosť, že sme to zvládli: kone a ľudia spolu. V tej chvíli sa v kláštoroch roztáčajú modlitebné mlynčeky a mnísi začínajú prvú rannú modlitbu. Myslím, že tam hore nám niekto pomáhal.   
Koniari si kľakajú ku kamenným mužíkom, zapaľujú vonné tyčinky a kladú k nim drobné mince ako obete bohom, ktorí sú tu v horách obzvlášť blízko. My si všetci vzájomne padáme do náručí, fotíme sa a obdivujeme neskutočnú nádheru Himalájí. Silvia dáva „svojmu“ koníkovi hroznový cukor, ktorý si to chudák naozaj zaslúži. Naša eufória by pokračovala ešte asi dosť dlho, ale koniari už začínajú byť nepokojný a naznačujú, že tábor je ešte ďaleko.
Karavána sa opäť pohýna...       
 
 
 

Obrázok Silvia Szabóová: Kanada – divočina na vlastnej koži

Ak budete cestovať po Britskej Kolumbii, je ťažko povedať, čo nevynechať. Divoké hory? Oceán, ktorý vás pohltí hĺbkou a slobodou? Indiánov, ktorí vládnu nad svojou krajinou? Prastaré sekvoje? Modré ľadovce, ktoré miznú pri otepľovaní? Dôstojné medvede v hlbokých, machom a papraďami pokrytých lesoch? Zlatokopecké cesty, divoké útesy? Dažďové pralesy? Kanada, Vancouver Island, Rocky mountains, Alaska...rozľahlosť a sloboda. Aj o tom bude naše rozprávanie.

 
 

Obrázok Miroslav Langer: Na biku v Afganistane a Tadžikistane

Táto prednáška priblíži našu výpravu na jeseň roku 2007 do Afganistanu a Tadžikistanu. Prejdeme po slávnej Pamir high way. Spoznáme ľudí a krajinu v oblasti najvyšších pohorí našej planéty – tam kde sa stretáva Pamír, Hindukush, Karakoram a Himaláje. Pozrieme sa, aj keď len zdola, na večne biele štíty týchto pohorí. Pokúsime sa narušiť mýtus, že v islamských krajinách žijú len teroristi.

 Krajina sa už pomaly ponára do podvečerného tieňa, ale strmá kľukatá cesta akoby nemala konca. Horský priesmyk, kde cesta pretína hrebeň Hindukúšu, je ešte stále ďaleko a vysoko. A to už od obeda vytrvalo šliapeme do kopca, kolesá sa prešmykujú v prachu, štrku alebo drngocú po kameňoch. Brzdových páčok som sa tuším ešte dnes nedotkol. Hlavne udržať sa na biku a nie ponižujúco tlačiť. V takej hrdej krajine by to bola dvojnásobná hanba. Ale úplne sa to nedarí. Teraz k večeru sa navyše pridal i ostrý studený vietor, ktorý bráni pohybu vpred a do očí a tváre fúka bodavý prach a piesok. Oblečenie aj pokožka dostávajú jednotnú sivú farbu. Ale to sú nepodstatné drobnosti. Podstatné je každému odpovedať na tunajší mystický pozdrav „salama leikum". To znamená, riadidlo držať len ľavou rukou a pravú priložiť na srdce. Ešte ďalšiu hodinu či dve, výškomer ukazuje niečo cez 3 tisíc. Objaví sa kamenná stavba, dvere otvorené, niekoľko postáv v turbanoch vyjde von, podávam im ruku po našom, oni podávajú obe, pozývajú dnu. Do zotmenia ostáva asi hodina, vonku studený vietor, vnútri piecka, ovčia kožušina, príjemne teplo, niekoľko ďalších moslimov. Viem, že o pár minút bude teplý čaj a niečo k jedlu. Nie, to sa nedá odolať. Ďalej cesta vedie pustou krajinou až takmer do výšky 4 tisíc. To necháme na zajtra. Opláchnem v potôčiku tvár a ruky, oprášim oblečenie, vchádzam dovnútra. Zalomím unavené nohy do tureckého sedu a cítim sa jedným z nich. Hneď je predo mnou čaj, chlieb, o chvíľku i ryža. Onedlho sa vo dverách objaví ktosi a na hlave nemá turban ale prilbu. To sú moji priatelia. A večer a noc môže začať. Prvá noc v tejto magickej krajine.
Krajina sa volá Islamská republika Afganistan.
 

Obrázok Branislav Pastor(Maco): Baltoro a Broad Peak (8 047 m)

Trek ľadovcom Baltoro popod veže Uli Biaho, Trango, Masherbrum a Muzstagh tower, „námestím“ Concordia, výstup na Broad Peak a sedlo Gondogoro La...

 
 
 
  

 

 

 

Obrázok Miroslav Toman: Balkánske čriepky

História „dobývania Balkánu“ začínala kedysi obvykle vlakmi a bola obmedzená na Rumunsko a Bulharsko. Šťastlivci s výjazdnými doložkami mali ešte Juhosláviu a niektorí aj Grécko. Po „revolúcii“ sa záujem preniesol trochu ďalej, aby sa zasa po čase vrátil. V krátkom pásme porovnáme, ako sa zmenili jednotlivé kúty Balkánu, vrátane miest, kam je stále prístup obmedzený. Staršie zábery zachytávajú Rumunsko, Bulharsko a Grécko, novšie Velebit, Paklenicu, Korabi a Grécko.
 

Ľuboš Synak: Fanské hory a Matča (Uzbekistan, Tadžikistan)

Naštastie ešte stále existujú na svete nespoznané a málo navštevované miesta. Jedno z nich sme navštívili aj my. Našim cieľom boli treky vo Fanských horách a údolí Matče. Podujatie sme si spestrili kultúrnymi pamiatkami starobylých miest na Hodvábnej ceste Samarkandu a Buchary.

Synak: Fanske hory, Matca http://www.fotols.sk/zoznam.php?gallery_id=11

 

Kamila Hynková: Gruzie – tajemná Tušetie

U hranic s Čečenskem se potkávají pastevci, turisté, archeologové... Příběhy ze staré i nedávné gruzínské historie, zvyky a obřady drsných i pohostinných horalů, trekking v oblasti národního parku a možnosti práce dobrovolníků na Help-campu Hedvábné stezky.
http://hnykovi.ic.cz/Akce/Zahranici/fullscreen.php?akce=Gruzie%202010%20-%20pam%E1tky%20%20%20help-camp&link=Gruzie%202010&bgcolor=005500&usersx=1280

 

 

Putování panenskou divočinou jižního Grónska pod žulovými obelisky fjordu Tasermiut, k telícím se ledovcům, úžasným fjordům plných ledu a k malebným vesničkám místních rybářů a farmářů. Řadu cest jsme podnikli pravděpodobně jako první Češi. I když jsme se nedostali výš než 1 750 m, treky byly svou náročností srovnatelné s nejtěžšími cestami v Himálaji a mnohdy je obtížemi překonaly.
http://www.hnykovi.ic.cz/Akce/Zahranici/fullscreen.php?akce=Gr%F3nsko%202010&link=Gronsko%202010&bgcolor=879db8&usersx=1280
 
www.hnykovi.ic.cz

 

 


 
Libor Hnyk:  Napříč  jižným Grónskem
 
Reklama