Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Anotácie - 26. ročník - 2012

9. 3. 2012

 

26. ročník, 31.3.2012

26. ročník stretnutia expedičných turistov a netradičných cestovateľov

EXPEDÍCIE 2012

Sobota, 31.3.2011 od 10.00. do 19.00, Fakulta elektrotechniky a informatiky STU, areál Mlynskej doliny, Bratislava
Organizátori: Klub slovenských turistov a Občianske združenie KARPATY, karpaty84@gmail.com,
Viac informácii (najmä o programe) budeme zverejňovať na www.expedicie.estranky.sk
 
Výber prednášok
Libor Hnyk: Velikonoční Kanárské ostrovy
Jaro na ostrovech Gomera a Tenerife potěší návštěvníka pestrými koberci květů endemických rostlin, může ho však překvapit tropickým deštěm nebo i sněhovou nadílkou. V centru ostrova Gomera je možné se procházet vavřínovými vlhkými pralesy nebo prolézat skrz hory vodním tunelem. V centru Tenerife jsou naopak vulkanické pouště národního parku Las Caňadas, kterému vévodí nejvyšší hora Španělska Pico del Teide. Přechod této sopky v době, kdy je opancéřovaná ledem a sněhem, není zrovna nejlehčí. Na obou ostrovech je velké množství kaňonů a soutěsek poskytujících nezapomenutelné turistické trasy.
 
Kamila Hnyková Tádžikistán. Kde osli dávají dobrou noc
Tádžikistán patří k nejhornatějším zemím světa, kde na Pamíru vládne slunce, v údolích vítr a ve městech korupce, kde se s vámi pastevec rozdělí o poslední chlebovou placku a policista si řekne o úplatek, kde platí dnes stejně jako před dvaceti lety: "Nemusíš mít sto rublů, stačí, když máš sto přátel."
1.jpg
http://www.hnykovi.ic.cz/index.php?lista=Kontakty&stranka=
 

1.jpg

Iskanderkul (Fanské hory) 

2.jpg

 Pohľad zo sedla Čapdara

3.jpg

Sušenie sena vo Fanských horách

 4.jpg

Bazén Garam Chašma (Pamír)

 5.jpg

Jazero Raciv (Pamír)

 6.jpg

Tábor Mac

  Svetozár Krno: Hranice Himaláji a Karakorumu a štyroch svetových náboženstiev. Lesk a bieda komerčných trekárov

7.jpg
Na ceste z indického predhoria Himaláji, z mesta Manali, do Ladakhu leží veľa nástrah. Nekonečné množstvo smelých serpentín sa krútia po prevažne blatistej vozovke pretína štyri vysokohorské sedlá, ktoré ležia v nadmorskej výške od 4 000 do 5 300 metrov. Prednášateľ spočiatku putoval údolím Markhy, ideálnym pre výškovú aklimatizáciu. Znechutený nadmiernou početnosťou karaván komerčných západniarov, neuveriteľne trápiacich zvieratá (na jedného turistu – 4–5 plne naložených koní a oslov) sa otočil na západ a pokračoval ľudoprázdnymi horami nad kláštorom Alči. Po aklimatizácii sa pokúsil o výstup na šesťtisícovku Kang Yatze. Týždeň trvajúci dážď a sneh a najmä dve trhliny na samom temene končiara boli nad jeho sily. Druhý pokus (samozrejme tiež bez pomoci nosičov i vodcov) o štít Stok Kangri (6 153 m) sa podaril. Záver pobytu strávil v moslimskom Kašmíre a pri sikhskom Zlatom chráme Amritsare.
Za sivou morénou nás dobehlo stádo preťažených koní, ktoré viedlo niekoľko opálených vrchárov. Indovia žijú na rozdiel od Nepálcov bohémskejšie. Najímajú sa cestovným kanceláriám, ale nerobia nosičov, ako to poznáme u Šerpov. Sú iba sprievodcami, kuchármi a koniarmi. Zvieratá niesli na svojich chrbtoch všetko od výmyslu sveta. Nad strmým údolím sa na hnedých kožuchoch hompáľali vrecia, plné maškŕt, výstroj, obrovské kempingové stany, stoly, lehátka a stoličky. Čakal som, že sa za karavánou objaví celý regiment rekreantov. Tri desiatky párnokopotníkov spríjemňovalo pobyt iba piatim Švajčiarom. Naši dovolenkári, ktorých v lete láka vďačné Jadranské more, nenosia v autách a prívesoch toľko kilogramov na jedného človeka ako tu.
Pýtal som sa Nicolasa na dobrý prameň. Už druhý deň ma neposlúchal žalúdok. A to nie kvôli výške. Extrémna koncentrácia domácich zvierat temer v ľudoprázdnom údolí spôsobila v doline znečistenie vodných tokov. Zrazu som ju musel, tu vo vysokých horách, ďaleko od civilizačných centier, chlórovať rovnako ako tú v Dilí. Sloboda jedných (v tomto prípade zákazníkov) sa končí tam, kde obmedzuje druhých (nás ostatných). Zrazu som ma iba dve možnosti: vytiahnuť chlórové pilulky alebo kúpiť si coca-colu od karavány.
Nicolas sa nechápavo na mňa pozrel a ukázal na oslíka ovenčeného dvomi veľkými demižónmi. Komerční trekári stratili schopnosti svojich starých rodičov, ktorí sa bez problémov pohybovali v Alpách. Na horských chodníkoch potrebujú pomoc, ktorú si vedia zaplatiť. Hoci sa ocitli priamo „v teréne“, prírody sa temer nedotýkajú, akoby boli od nej oddelení sklom. Dostávajú plný servis. V batôžkoch si nosia iba pas, fotoaparát a čokoládu. Kone sú pri tom preťažené tak ako káže ekonomika rýchlych ziskov. Preto rýchlo starnú, zodierajú a mrú. Niektoré aj priamo počas trekov.
Keď som zhodil batoh, Jeanette hladkala tátoša, ktorý sa konečne odľahčený pásol na kamenistej lúke. Večer ho mazná a cez deň na ňu drie...
Tak, ako sú Európania a sem tam zablúdený Američan závislí od vrchárov, aby v zdraví a pohodlí prežili, tak sú vrchári závislí od klientov, aby zase ekonomicky nepadlo na dno. Keď sa skončí letná sezóna, slušnej roboty v Ladakhu temer niet.
Príchod zahraničných rekreantov otvára Ladakh svetu (s tým dobrým aj zlým), rozširuje nové technológie a dočasne prináša pod Himaláje slušné zárobky. Na druhej strane drasticky mení osobitosť kraja, kvôli ktorej sem prúdia iní. Dnešní zahraniční turisti dvíhajú ceny, ktoré sú tu stále pre nás neuveriteľne nízke. Domorodec, ktorý nepracuje priamo alebo nepriamo na cudzincov, je odpísaný. Tradičné ekonomické odvetvia, ktoré stáročia vytvárali kolority krajiny, nevládzu konkurovať cestovnému ruchu. A tak chradnú a vytrácajú sa. Jedného dňa sa podobne však ako zásoby ropy vytratí ladacká osobitosť, ktorá pôsobí ako očarujúci magnet pre komerčných aj nekomerčných cestovateľov, a rýchlo vytvorené monokultúrne hospodárstvo sa ocitne na vratkej nohe. Nejeden z rekreantov sa cíti ako darca, ako organizátor charity, ktorému treba bozkávať ruky. Situácia je omnoho zložitejšia. India nepatrí medzi krajiny hlupákov. Pod úsmevom koniarov a ich bosov, sa neraz skrýva celkom inšie ako vďaka. Ale tento jav pociťujeme aj v iných kútoch Ázie. A reakcie na našu „pomoc“ bývajú zo dňa a na deň v niektorých kútoch sveta drastickejšie...
Indovia prví otvárajú stany, ešte za brieždenia. Skromne a rýchlo sa najedia a začínajú vyvárať pre klientov, ktorí si dožičia spánok ako sa na dovolenke patrí. Pokým zákazníci stolujú, domorodci balia stany, nakladajú materiál na zvieratá a umývajú riad.
V poslednom výškovom tábore som sa zle vyspal. Fakt ma netrápila výška, ale celú noc vyhrával orchester erdžiacich koníkov a fŕkajúcich somárov. Prílišná koncentrácia živých bytostí pod jednou skalou sa nepáčila ani im. Hore sme napokon išli už sami. Zákazníkov posledné trápenie nelákalo. Stačilo im, keď sa pod ľadovcom nafilmovali. A miestni Indovia nechodia do hôr ako kedysi s úctou priblížiť sa (ale nie dotknúť) k svojim bohom ani ako ten Európan, ktorý si aj v pragmatickej dobe zachoval niektoré romantické tradície. Himaláje ich lákajú kvôli jedinému modernému „Bohovi“.
Óm mani padmé húm, zvyknú tunajší veriaci odriekavať mantru. Jej slová sa nedajú ľahko preložiť. Doslovne znie ako telo (človek), cesta, múdrosť a vzájomná spätosť. Šesťslabičný hymnus má slúžiť, aby sme sa zbavili chamtivosti a skúposti, odpútali sa od zlozvykov a nenávisti. Našinca, a nie neprávom, napadne voľný preklad s anglickým výrazom Money. Kvôli peniazom ladackí budhisti zabúdajú, že v týraných koňoch a somároch môže byť ich prevtelená babička alebo prastarý otec.

Natíska sa otázka, či rastúci cestovný ruch vrchárom skutočne pomáha. Jedna z prvých premiérok sveta Indira Gánhiová, ktorú nemožno obviňovať zo zápecníctva a etnického egocentrizmu, kedysi povedala, že Európa Indii najlepšie pomôže tak, že je pomáhať nebude. V našom starom svetadiele sme našťastie rôzni a preto rôzne vnímame jej slová. Podobne ako aj postoje Rudyarda Kiplinga.

 8.jpg

Konzumná misia západného sveta v indických Himalájach.
 
 9.jpg
Stok Kangri (6 153 m)
10.jpg
 
Údolie Markha (Ladakh)
 
 Pavol Fabián: Kazbek. Výstup na jednu z najkrajších päťtisícoviek na svete a potulky po Gruzínsku.
3.jpg Kaukaz je úchvatné mohutné horstvo a či ho už navštívite zo severu alebo z juhu, je veľká pravdepodobnosť, že tu nestretnete husté zástupy trekárov ako v Alpách, a to aj vtedy, keď si za svoj cieľ nevyberiete nejakú obtiažnu lezeckú špecialitku, ale len tradičný trekársky kopec. Môže za to chýbajúca infraštruktúra a tiež neopodstatnený klamlivý nádych nebezpečnosti kaukazského teritória. Gruzínci sú skvelí a dobrosrdeční ľudia, Gruzínsko je
jednou z najstarších kresťanských krajín a nájdete tu množstvo kultúrnych pamiatok.
 
Film získal 3. miesto na festivale Camera Slovakia 2012.
Úmysel letieť do Tbilisi štyri dni po tom, čo tu počas demonštrácií proti prezidentovi Saakašvilimu zahynuli dve osoby a vodkyňa opozície prisľúbila ďalšie, ešte ostrejšie protesty vyvolal u mojich známych len nechápavé krútenie hlavou. Táto výnimočná tragédia paradoxne však len potvrdzuje pravidlo, že Gruzínsko je v skutočnosti priateľská krajina plná dobrosrdečných a pohostinných ľudí.
Priama linka ČSA z Prahy do gruzínskeho hlavného mesta prilieta o tretej ráno. Nová hala medzinárodného letiska o tomto čase ruchom pripomína železničnú stanicu kdesi v Hornej Dolnej.
Dokonca aj službukonajúci zástupcovia firiem prenajímajúcich autá spia zvalení za svojimi počítačmi.
Rezo Zukakišvili – naša kontaktná osoba v Gruzínsku nás na letisku nečaká. Správa sa podľa príslovečnej gruzínskej zásady – čas neutečie. Voláme mu a on nám oznamuje, že práve vyráža na cestu. Keďže z Gudauri je to 118 kilometrov, vieme, že si pokojne môžeme na dlažbu letiskovej haly rozprestrieť karimatky a dopriať si tri hodinky spánku.
A skutočne o šiestej je tu ako na koni, akurát ten jeho kôň má meno japonskej automobilky. Nakladáme batohy a vyrážame na cestu.
Na tbiliských uliciach upútajú už ráno hlúčiky chlapov, ktorí si priniesli von stoličku a družne debatujú, či hrajú šachy. Na inej ulici zas iní chlapi stoja na chodníku v dlhom rade so svojimi vŕtačkami, maliarskymi potrebami a iným pracovným náčiním - ponúkajú služby. Celkovo má človek dojem, že po chodníkoch sa bezcieľne poneviera nezvyklo veľa ľudí, ktorí by o takomto čase mali byť zapojení skôr do pracovného procesu. Ťažko povedať, či je to prejav typickej gruzínskej družnosti, alebo nezamestnanosti, ktorá v Gruzínsku určite presahuje oficiálne udávanú hranicu 17 percent.
Opúšťame hlavné mesto a po starej gruzínskej vojenskej ceste mierime do Gudauri.
V miestnej samoobsluhe doplňujeme proviant. Od predavačoch ponúkajúcich popri ceste ovocie a zeleninu kupujeme chuťovo vynikajúce paradajky, aké u nás v hypermarkete nekúpite. A trojuholník skvelého ovčieho syra, ktorý vám predavačka odkrojí z ozrutného bochníka a odváži na závesnej váhe hoci pre očividne rozdielne veľké kusy má jednotnú cenu – štyri lari.
Stará gruzínska vojenská cesta zohrala významnú rolu v rozvoji ekonomických väzieb Ruska so Zakaukazskom. Je dlhá 208 km a vedie po pravom brehu rieky Mtkvari do Gudauri, následne cez Krížový priesmyk do Kazbegi.
Motor auta sa trápi, cesta stúpa do krkolomných serpentín, za ohybom tej najbližšej cestu zatarasí početné stádo kráv s pokojne kráčajúcim pastierom. Neponáhľa sa uvoľniť ju – má čas. Vytrubovanie nepomáha. Povrch vozovky je každým kilometrom horší. Áut stretávame čoraz menej, zato pasúcich sa zvierat viac.
Po troch hodinách prichádzame do Gudauri. Je zamračené, prší, ale okolité mohutné hory aj v hmlovom opare pôsobia veľkolepým dojmom.
Rezova ubytovňa je skromná – poschodové postele, maľovka staršieho dáta, ale on sám povesti o gruzínskej pohostinnosti neostal nič dlžný. Ešte z cesty zatelefonoval manželke, takže tabuľa nás čakala prestretá – ovčie syry, údeniny, plnená paprika, chačapuri (tenká placka z lístkového cesta plnená slaným syrom), k tomu kyslastý „dressing“ tkemali pripravený zo slivák a ostrej papriky, množstvo zeleniny a najmä neznáme byliny s výraznými a pritom príjemnými chuťami. Na záver miestne sladkosti, medzi ktorými sa zavesené na niti vynímali akési klobásky – čurčcheli (orechy stuhnuté v zmesi hroznového muštu a múky.) Na prípitok miestna rakija a potom už litre skvelého, mierne sladkastého červeného vína – z Rezovej nevyčerpateľnej „vinotéky“.
Gudauri je gruzínsky pokus o luxusné horské stredisko. Rakúšania tu nedávno vybudovali vlek a drahý hotel, nájsť tu možno aj dva, tri ďalšie hotely a Rezov skromný penzión.
Rovnako, ako na severnej strane Kaukazu - aj tu krásne horské prostredie špatí množstvo opustených budov, zdevastovaných hotelov využívaných kedysi na odborárske rekreácie, či novostavieb, ktorým v dokončení zabránil vyschnutý prameň financií. Do podoby St. Moritzu tu chýba veľa, ale kaukazské hory sú nádherné, vhodné aj pre ľudí, ktorí nemajú ambície dobývať štvor- či päťtícové vrcholy. Turistov tu však nevidno. Zimná sezóna už skončila a letná ešte nezačala, ale Rezo hovorí, že aj táto zima bola slabá. Na chvíľu tu síce zastaví autobus, z ktorého sa vyrojí húf Japoncov s dáždnikmi a rýchlo – priamo od autobusu – nafotia zopár záberov, ale hneď idú ďalej – smerom na Kazbegi.
Na druhý deň ráno prší ešte viac. Rezo nás vezie do 40 kilometrov vzdialeného mestečka Kazbegi – východiska pre výstup na rovnomenný končiar vysoký 5 033 m. n. m. Cestu cez Krížový priesmyk lemujú strmé rokliny. Vozovka je samá diera bez asfaltového povrchu, zvodidlá chýbajú. To však neprekáža vodičom kamiónov, ktorí to pália krkolomnou cestou rýchlosťou pilotov F1.
Tesne pred Kazgbegi nás čakajú dva džípy s náhonom 4×4. Prekladáme batohy do nich a bez zastávky v mestečku sa dávame vyviezť do výšky 2 170 m. n. m. k pravoslávnemu kostolu Tsminda Sameba.
Keď sme dorazili na lúku pri kostole, rozprší sa ešte viac. Stúpať do výšok v daždi sa nám nechce. Neostáva iné, ako rýchlo postaviť stany… Z neznámeho dôvodu nás vytrvalo fotografuje osamelý Japonec, ktorého ku kláštoru vyviezol džíp. Čudujeme sa svojmu počínaniu navzájom…
Po pol hodine, ako na potvoru, prestáva pršať a my máme pocit, že sa s nami niekto nepekne zahráva. Ale ak len takto, tak to by sme brali… Čas je mladý. Rýchlo balíme mokré stany. Rozhodujeme sa ešte dnes doraziť k bývalej meteorologickej stanici, teraz nazývanej Bethlemi hut, vo výške 3 680 metrov.
Chodník vedie sprvoti cez rozkvitnuté lúky, čoskoro sa však začne zjavovať sneh, nasleduje ľadovcová moréna, sedlo Arša a ľadovec Gergeti.
Na začiatku ľadovca to dvaja vzdávajú a rozhodujú sa prenocovať v stane. Ostatní pokračujeme ďalej. Na ľadovci sa ľahkovážne neviažeme na lano. Dúfame, že chata bude už otvorená. Rezo nám tvrdil, že jej osadenstvo po zimnej prestávke práve dnes ide prvý raz hore otvoriť ju. Dokonca po nás poslal chatárovi liter rakije.
11.jpg
 

Stúpame v bývalej meteorologickej stanici

 

K chate prichádzame takmer za tmy. Sme vyčerpaní – predsa len vyvliecť takmer 30 kilové batohy do výšky 3 680 metrov dá zabrať. Nikomu sa stany stavať nechce. Našťastie chata je otvorená, hoci chatára niet.

Zanedbanú chatu vraj v minulom roku rekonštruovali, ale oprava spočívala asi len zavedení elektrických káblov do izieb s drevenými poschodovými pričňami. Malo to len jednu chybu krásy – na výrobu elektriny bolo potrebné zapnúť agregát a na chate nebola ani kvapky nafty. Tá mala priletieť spolu s chatárom a so zásobami piva na druhý deň vrtuľníkom. Chatár ani vrtuľník sa však nedostavil na druhý deň, ani v tie ďalšie.

12.jpg

 

Bývalá meteorologická stanica (teraz chata Bethlemi hut), končiar naľavo od nej je Ortsveri

4 258 m. n. m.

 

13.jpg

 

Trhliny na ľadovci Gergeti pod meteostanicou

Ďalší deň sme v rámci aklimatizácie vystúpili k plechovej kaplnke nachádzajúcej sa asi 400 výškových metrov nad meteostanicou a potom ešte kúsok nad ňu.

Dve noci po sebe sme si nastavili budík na tretiu, aby sme vyrazili na vrchol 5033 metrov vysokého Kazbeku, ale ani raz sme z chaty nevyšli. Počasie sa totiž menilo v polhodinových intervaloch. Z hustého dažďa do plechovej oblohy a vzápätí na snehovú fujavicu. Podmienky sa nám nezdali optimálne. Utešovali sme sa, že máme ešte dostatočnú časovú rezervu.

 A tak sme sa povaľovali na stanici a cez okno sledovali, čo sa deje vonku.

Raz sa nám zdalo, že je príliš vetristo, potom zas, že napadalo príliš veľa čerstvého snehu.

 

14.jpg

V rámci pofľakovania sa v okolí stanice sa mi podarilo uzrieť a aj nafilmovať svoje prvé vidmo v živote. A priznávam sa, že ma spočiatku vyľakalo.

 

15.jpg

 Vidmo

Na tretí deň sme sa rozhodli, že vyjdeme aspoň na 4258 metrov vysoký vrchol s názvom Ortsveri. Zo stanice sme vyrazili o siedmej. Prvá časť výstupu je zhodná s cestou na Kazbek. Keď sme asi po hodine dorazili na miesto, kde sa obe trasy mali rozdeliť, skonštatovali sme, že počasie nie je najhoršie a zmenili sme pôvodné rozhodnutie. Namiesto na Orcveri sme zamierili na Kazbek!

Pretože sme však mali časový sklz, rozhodli sme sa, že nebudeme vystupovať klasickou výstupovou cestou obchádzajúcou oba vrcholy Kazbeku z ruskej strany, ale zabočili sme priamo do najbližšieho žľabu.

V sedle medzi oboma vrcholmi Kazbeku nechávame batohy.

V záverečnej strmšej pasáži pokrytej prevažne tvrdým vodným ľadom naťahujeme fixné laná.

 

 

7.jpg

 

Čierne škvrny na pravom okraji fotografie sú naše batohy zanechané v sedle medzi oboma Kazbekmi.

 

Zanedlho sme na vrchole.šiestej najvyššej hory Kaukazu, kde sa nezdržíme dlhšie ako dve minúty. Od Kazbegi sa sem ženie čierňava. V momente, keď posledný z nás zostúpi do sedla nevidno už na krok. Zostupujeme klasickou výstupovou cestou, takže na pár chvíľ navštívime aj ruské územie.

V posledný deň sa polovica partie, teda tí, ktorí mali dostatok morálu a netrpeli žalúdočnými či inými problémami rozhodli vystúpiť ešte na 4 250 metrov vysoký Elektrozink.

 8.jpg

Odchod skupiny na Elektrozink.

Tí, čo zostali na stanici mohli sledovať prílet vrtuľníka.

 9.jpg

Vrtuľníkom priletel aj chatár, takže naša predstava o tom, že nebude komu zaplatiť za nocľah sa nenaplnila. Či so sebou priviezol aj pivo sme sa už nedozvedeli. I keď podľa jeho profilu sa nám zdalo že minimálne on sám zopár kúskov v sebe mal….

A skutočne – atmosféra na lúke pri kostole Tsminda Sameba, podvečerné bitie zvona, tiché modlitebné mrmlanie pravoslávnych popov a na pozadí toho majestátny, večne zaľadnený Kazbek – to všetko vytvára priam mystickú atmosféru a človek má na tomto magickom mieste pocit, že sa dostáva do nejakej inej dimenzie.

 

18.jpg

 Kostol Tsminda Sameba na lúke pod Kazbekom – jeden zo symbolov Gruzínska

 V Kazbegi si konečne doprajeme jedlo bez blutamánu - Gruzínsku špecialitu - tenkú placku z lístkového cesta plnenú slaným syrom nazývanú chačapuri. A samozrejme pivo.

Po náležitej oslave dosiahnutia vrcholu v Rezovom penzióne sa vraciame späť do Tbilisi.

Kresťanská cirkev v Gruzínsku je jednou z nastarších na svete - sformovala sa už v roku 337! Krajina je posiata kostolmi a kláštormi významnej historickej hodnoty. Nedá sa nezastaviť v Ananuri, kde sa nachádza stredoveký hrad s rozsiahlym opevneným kláštorným komplexom Zosnulej Matky Božej. 

 5-12.jpg 

 

 

Na brehu priehrady sa vypína stredoveký hrad Ananuri s rozsiahlym kláštorný komplexom Zosnulej Matky Božej

 

Ďalšia zastávka je v bývalom hlavnom meste Gruzínska Mcchetha na sútoku riek Mtkvari a Argavi. Nachádza sa tu najväčší komplex stredovekých stavieb v Gruzínsku. Mcchetha bola osídlená už v 4. storočí. Impozantná je katedrála Sveti Cchoveli z 11. storočia – sú tu pochovaní gruzínski králi.

V samotnom Tbilisi nemôžeme vynechať pevnosť Narikali vypínajúcu sa nad mestom. Jej základy tu stáli už v 4. storočí, od 5. storočia bola kráľovskou rezidenciou.
Sameba je zas najväčší kostol Gruzínska a tretí najväčší pravoslávny na svete.
 Pod pevnosťou Narikali sa nachádza jediná mešita na území mesta.
Nad mestom sa vypína aj mohutná socha s názvom  Mať Gruzia – podobné opachy postavili Rusi v hlavných mestách viacerých zväzových republík Sovietskeho zväzu…
Nový Most mieru ponad rieku Mtkvari je dielo talianskeho architekta de Lucciho. Prezident Saakašvili pri jeho otvorení povedal, že most je symbolom cesty Gruzínska od minulosti do lepšej budúcnosti. Štyri dni pred našim príletom do Gruzínska poriadkové sily na demonštrácii proti prezidentovi Saakašvilimu zabili dvoch ľudí.
Staré mesto je plné príjemných kaviarničiek
Tbilisi s vyše miliónom obyvateľov je prekvapujúco pekné a úspešne môže konkurovať Prahe v označení „stovežaté mesto“. Kostoly tu nájdete na každom kroku. A ich večerné osvetlenie v centre i na strmých kopcoch obkolesujúcich metropolu je skutočne nevšedné. Keď opúšťate Gruzínsko v takejto nočnoromantickej ba až mystickej atmosfére, nemôžete si nepovedať – sem sa ešte vrátim!
 Link na upútavku k filmu o výstupe na Kazbek:

  Štefan a Silvia Szabó:  Gruzínsky Kaukaz – z Omalo do Kazbegi. Len nech už nikdy nie je vojna

4.jpg

Kedysi som v časopise Resurgence čítal článok, v ktorom autor rozoberal svoju myšlienku, že najideálnejšou veľkosťou pre štát je zhruba taká rozloha aj počet obyvateľov, aké má aj Slovensko. Alebo ako Gruzínsko, ktoré som nedávno navštívil. Tri týždne som spolu s manželkou a mladším synom putoval mimo civilizáciu, na hranici s Čečenskom, jedli sme syry, ktoré nám dali pastieri, huby a občas aj žihľavu, brodili sme sa v ľadovcových riekach a prechádzali sme cez lavínové polia. Občas nás navštívili jazdci, z ktorých sršala divoká radosť a občas nám šlo o život. V ďalšom živote by som sa tam chcel narodiť.
Nebudem tieto krajiny porovnávať, to nech si urobí každý čitateľ. A neviem, či je pre to, aká je tá ktorá krajina a jej obyvatelia rozhodujúca práve rozloha a počet obyvateľov. Ale, nakoniec, hľadanie odpovedí je vždy dôležitejšie než odpoveď samotná. Tu je niekoľko obrazov, ktorých zrkadlový obraz zo Slovenska si určite každý môže doplniť na základe svojich skúseností.
Je pol druhej v noci, opustili sme letisko, Tbilisi je ďaleko a nevieme čo budeme robiť. Naproti letisku je železničná stanica, úplne prázdna, s niekoľkými drevenými lavicami. Chystáme sa, že si na chvíľu ľahneme, kým pôjde prvý ranný vlak. Odrazu prichádza policajt, strážiaci stanicu a prináša vankúš. Kladie ho Danielovi, nášmu synovi pod hlavu a trocha previnilo pri tom mrmle niečo o tom, že lavička je tvrdá.
Po veľmi náročnej ceste terénnym autom prichádzame do obce Omalo, ležiacej v izolovanej horskej oblasti Tušetia. Prakticky celá oblasť je zároveň národným parkom, ktorý je rozlohou porovnateľný s najväčším európskym národným parkom Gran Paradiso. V budove správy národného parku, postavenej tradičným spôsobom zo štiepanej bridlice sa nás vypytujú na cieľ na našej cesty. Keď im povieme, že chceme prekročiť sedlo Acunta, tak vidíme na tvári správkyne úprimný úľak. Vraví nám, po rusky aj anglicky, že v tomto roku ešte sedlo nikto neprekročil, lebo každý deň prší a sneží a v sedle je ešte veľa snehu. Keď vidí, že svoj plán asi tak ľahko nezmeníme, tak nám dáva dôležité rad, svoje mobilné číslo, pozorne si nás premeriava a zvažuje v duchu, aké asi máme skúsenosti a šance. Nedáva nám žiadne príkazy ani zákazy. Ona, rovnako ako my vieme, že v horách musí byť človek pripravený na všetko. Úprimne sa lúčime.
Prechádzame cez skutočné pralesy, na ktorých je vidieť, že sú skutočne nedotknuté. Žiadni turisti, žiadne výruby, žiadna regulácia tokov, žiadne zvážnice, hotely alebo lyžiarske strediská. Mlčky hľadíme na nekonečné zasnežené hory, tvoriace hranicu s Dagestanom a Čečenskom, ktoré sú plne zrovnateľné s Himalájami v okolí Nanda Déví. Nie náhodou bolo Gruzínsko vyhodnotené ako krajina s najvyššou biodiverzitou v Európe (aj keď – je to ešte Európa?). Hore na planine začíname mať problém s pitnou vodou, je horúco a nikde žiadny prameň v dohľade. V diaľke sa odrazu objaví niečo ako starý salaš. Keď prídem bližšie, vidím, že na salaš je to primalé. Vojdem cez vchod a takmer odpadnem od prekvapenia – vo vnútri je toaleta a umývadlo s tečúcou vodou, privedenou z blízkeho prameňa.
Schádzame z planiny dolu do údolia, čo je viac ako tisíc metrov prevýšenia. Nohy sa nám trasú od vysilenia, svah je extrémne strmý, tvorený jemnou sutinu a na mnohých miestach pokrytý aj snehom. Neskôr sa dozvedáme, že sme boli prví, ktorí prešli túto cestu v tomto roku. V údolí stojí na kopčeku pri potoku salaš a pastier nám máva, aby sme šli k nemu. Ledva vlečieme nohy za sebou, ale nakoniec sa k nemu vyšplháme. Núka nás domácimi chlebovými plackami, rôznymi druhmi syra, na cestu nám dáva maslo a syr. Od nás nechce nič, len ľutuje, že u neho neostaneme aj na večer, veď vy spravil aj šašlik...
Prichádza dážď, preto sa rozhodneme prenocovať v ďalšom salaši. Salaš leží na okraji takmer opustenej dediny, žije tu len niekoľko pastierov a obrovské stáda oviec a kráv.  Na okraji obce stoja prastaré tušetské veže – malé pevnosti, v ktorých sa mohla ukryť celá rodina aj s koňmi, pretože na Kaukaze bol po stáročia každý pastier zároveň aj bojovníkom. Sedíme v miestnosti, ktorá slúži ako kuchyňa aj prípravňa syrov. Mladší syn bačovky sa s nami hrá, kreslí nám do zošita – kone, starý kostolík, gruzínsku vlaku, gruzínsku dýku. Žiadne autá ani motorky. V ruke má drevenú napodobeninu tradičnej kaukazskej dýky a v očiach iskru ľudí z hôr. Ráno na rozlúčku darujeme bačovke kus čokolády, po ktorej potajomky poškuľovala. Začervenala sa a chvíľu rozmýšľa čo by nám podarovala, napokon vyťahuje tradičnú čiernomorskú pochúťku, pripravovanú doma zo zahustenej hroznovej šťavy. Hrudu syra na cestu považuje za samozrejmosť.
Pri riečke stojí vojenská základňa, darmo, hranica s Čečenskom (a teda aj s Ruskou federáciou) leží odtiaľ len 2 km. Veliteľ formálne opisuje údaje z našich pasov. Keď vidí rovnaké priezviská, pýta sa, či sme rodina. Po mojej kladnej odpovedi spokojne pokýva hlavou a zamrmle že to je veľmi pekné. Na záver sa nás – určite nie len zo slušnosti - pýta, či nám môže nejako pomôcť. Keď ho nesmelo poprosíme, či si môžeme odfotiť vojenskú mapu úseku, ktorý leží pred nami, tak po miernom zaváhaní súhlasí. Ešte nás informuje, že pred nami sa pokúsili prejsť sedlo tri skupiny, ale dve sa vrátili späť. A že nám drží palce.
Táboríme na lúke blízko ďalšej vojenskej základne. Deň predtým sme šliapali 11 hodín v kuse, s 22 kg batohom na chrbte a museli sme liezť cez takmer kolmú skalnú stenu nad rozvodnenou riekou. Ráno sa rozprší a dážď neprestáva celé doobeda. Unavení a mokrí sa ideme schovať k vojakom do ich „hlavného stanu“. V kúte stanu je rozkúrená pec, v ktorej práve pečú čerstvý chlieb (o chvíľu jeden nakrájaný spolu s maslom postavia aj pred nás). Vojaci nám varia horúci čaj a kávu. Ostatní vojaci pozerajú turecký program v televízii napájanej fotovoltaikou, alebo hrajú šach. Všetci nás zvedavo a priateľsky okukujú. Keď dážď prestane, dvíhame sa a chceme sa rozlúčiť. „Viete jazdiť na koni?“ pýta sa jeden z vojakov. Najprv nerozumiem že prečo sa to pýta, až neskôr pochopím, že pôjdeme na koni, pretože cez rozvodnenú rieku, cez ktorú sa musíme dostať, by sme peši prejsť nedokázali.
O niekoľko kilometrov ďalej opäť stojíme pred rozvodnenou horskou riekou. Teraz to vyzerá dosť vážne. O kúsok ďalej sa na druhom brehu pasú dva kone a z kopčeka nad nimi vykukuje pastier. O chvíľu je už pri koňoch, vyskakuje na jedného a druhého vedie za sebou cez rieku k nám. Prúd je dosť silný a aj kone majú čo robiť, aby nespadli, ale pastier nám ihneď bez okolkov lámanou ruštinou hovorí, aby sme najprv dali batožinu na kone a potom že prejdeme na koňoch aj my. Keď sme už všetci aj s batohmi na druhej strane, na otázku, že čo sme mu dlžný sa len zasmeje a odchádza za svojim stádom.
Sedlo Acunta, kde nám miestami asi naozaj šlo o život, je ďaleko za nami. Sme v najodľahlejšej oblasti Gruzínska. Obyvatelia Chevsuretie sa považujú za potomkov križiakov. Neviem, či je to pravda, ale kaukazský kódex cti je v podstate veľmi blízky stredovekému rytierskemu kódexu, veď  v oboch prípadoch sa medzi najdôležitejšie vlastnosti zaraďujú čestnosť, hrdosť, statočnosť, odvaha, sloboda a úcta k ženám ...
Už takmer za tmy, úplne vyčerpaní, prichádzame do mestečka Šatili, kde stojí donedávna obývaný komplex opevnení z 9. storočia. Vidím, ako k nám beží obrovský kaukazský ovčiak, ktorý sa nebojí ani medveďa. Ticho zahreším, lebo už nemám síl riešiť nejaký konflikt s túlavým psom. Keď pes pribehne bližšie, vidím že vrtí chvostom a doslovne sa usmieva. Víta nás vo svojej dedine tak, ako človek víta dávno očakávaných hostí. V dedine vidíme prvého turistu po desiatich dňoch, zrejme Američan v bezchybnom „cestovateľskom výstroji“ sa opiera o prenajaté auto a študuje mapu. Ani sa na nás nepozrie.
Opäť leje ako z krhle. Totálne premočení vchádzame do takmer opustenej obce Roška. V jednom dome sa svieti, Silvia klope na okno. O chvíľu sa otvoria dvere, starý muž so zjazvenou tvárou nám mlčky pokynie, aby sme šli dnu. V miestnosti stoja vedrá v ktorých sa cedia hrudy syra. Na stene visí starý samopal a vrecko s nábojmi. Spomienky na útoky Ruska sú ešte príliš čerstvé a ľudia tu odjakživa berú ako samozrejmosť, že svoju zem musia brániť aj za cenu svojich životov. Muž a jeho rodina takmer nevedia po rusky, posunkami nás posielajú na poschodie, kde budeme spať v starých dedinských posteliach. Večer si prezerám rodinné fotografie na stole, na jednej z nich je muž so svojou ženou v deň ich svadby, oblečení v krásnych krojoch, muž s neodmysliteľnou dýkou v ruke, určite nie pre pózu fotografovi. Na druhý deň nám balia hromady domácich chlebových placiek, hrudu syra a veľkú fľašu masla. Ako odplatu sa im aspoň vnútim, že im narúbem drevo. Keď rúbem, starec na mňa pozerá so smútkom v očiach, až neskôr sa od Silvie dozvedám, že jeho manželka hovorila niečo o železničnom nešťastí, pri ktorom prišli o syna a nevestu.
Večer v dedine Džuta nás pozýva k sebe skupinka stavebných robotníkov na domácu čaču (vínovicu). Jeden z nich, obyčajný robotník so zvráskavenou a slnkom vypálenou tvárou mi hovorí, že si praje len to, aby už nebola vojna. „My nie sme Európania. My sme z Kaukazu. My nechceme byť ako Američania alebo Rusi. My chceme len to, aby nás Rusi nechali na pokoji. My predsa nechceme vojnu“.  Potom zmĺkne a za chvíľu začne recitovať najslávnejšiu gruzínsku báseň Junák v tigrej koži, ktorú napísal básnik Šota Rustaveli v 12 storočí. V tej chvíli je aj on sám básnikom. Ráno nám jeho kolegovia naznačujú, že ho niečo rozrušilo a odišiel peši niekde ďaleko.
V mestečku Stepanacminda plánujeme ďalší trek, majiteľ miestnej ubytovne nás preľaknuto varuje, aby sme určite nešli tam, kam chceme, pretože je to na hranici s Južným Osetskom, okupovanom Rusmi a stretnutie s ruskými vojakmi by mohlo byť veľmi nepríjemné. Dovtedy som sa o Južné Osetsko príliš nezaujímal, ale v tej chvíli mi dochádza, čo to asi znamená, keď nejaká veľmoc odkrojí niekomu časť jeho krajiny. Určite nechceme riskovať to, že budeme chytení a vyhlásení za západných špiónov a rýchlo meníme plán.
Mestečko Boržomi viditeľne pamätá lepšie časy, keď do miestnych kúpeľov k svetoznámym minerálnym prameňom chodila sovietska smotánka. Ideme sa prihlásiť na správe miestneho národného parku. Správkyňa nám dáva cenné rady, týkajúce sa pitnej vody a chodníkov. Troška ma zamrzí, keď čítam, že sa v národnom parku smie pohybovať len po vyznačených chodníkoch. Až o niekoľko dní neskôr, keď náhodou zídeme z chodníka a cestu nachádzame až po troch hodinách prebíjania sa takmer neprechodným porastom pralesa, toto upozornenie plne pochopím. Správkyňa nám opäť dáva svoje číslo mobilu a upozorní nás ešte na časté hmly v horách.
Už pri vstupe do Národného parku cítim, že toto je iný les. V tom lese je možné doslovne fyzicky cítiť, že sa tu minimálne 150 rokov neťažilo drevo. Jedle a buky majú bežne cez 2 m v priemere a ich výška presahuje 30 m. V národnom parku o rozlohe zhruba Nízkych Tatier je len 8 značených trás, dá sa tu stráviť aj viac ako týždeň bez toho, aby ste niekoho stretli. Okrem niekoľkých drevených útulkov, salašov a pastierov tu nie je prakticky žiadny ľudský zásah. Výnimkou  je malý kostolík uprostred hôr, stojaci na starej pútnickej ceste. Keď k nemu prichádzame, vidíme takmer biblický výjav – starý kamenný kostolík je obklopený ležiacimi kravami. Otvoríme bránu a vojdeme do jednoduchej miestnosti s klenbou. Na stenách aj na zemi sú rozložené desiatky ikon, často s vyobrazením svätého Juraja, patróna Gruzíncov. Mnohé maľby sú viditeľne staré niekoľko storočí a ich historická a umelecká hodnota je iste značná. Jediný, kto tieto poklady stráži je však mladý býček, stojaci vo dverách a zvedavo nazerajúci dnu.
Z diaľky k nám cvála pastier, napriek tomu, že má trocha „pupok“,  sedí na koni ako starý husár. Pýtam sa, ako už mnohokrát predtým, či by nám mohol predať trocha syra  - aj keď už vopred viem, že peniaze za syr určite nevezme. Jazdec ukáže rukou na svoj salaš v diaľke a pokynie, aby sme tam šli. Keď tam dorazíme, tak nás už víta druhý pastier, inak majster v džude a na stôl pred salaš už znáša všetko, čo má – solený syr, domáci chlieb, kukuričný koláč, údený syr, slaninu, domáce víno... Tá pohostinnosť je nekonečná. Pri rozlúčke nám ten majster hovorí, že on tie býky ktoré chová by vlastne už nemusel držať, lebo trénovanie džuda ho uživí, ale ten salaš je jeho najmilšie miesto oddychu. „Býky chováme na mäso, kravy pre mlieko a kone pre radosť“, dodáva.
Je hmla a my sa snažíme nestratiť chodník. Z počutia vieme, že v hmle tu zablúdili aj skúsení sprievodcovia, ktorých museli hľadať niekoľko dní. Odrazu sa ako spod zeme vynorí skupina jazdcov, sú to mladí chlapci, všetko skvelí jazdci. Krúžia okolo nás a niečo kričia vo svojej reči. Nemám strach, skôr cítim zvedavosť. Zakričím meno hory, kam máme namierené. Jeden z jazdcov ukáže rukou smer cesty, popchne koňa a všetci zmiznú v hmle.
Sme opäť v Tbilisi, o dva dni odchádzame domov. V starom meste, kde blízko seba stoja pravoslávne kostoly, mešita, synagóga a zoroastriánsky chrám sa schladzujeme v parčíku.
Prichádza k nám olašská Rómka a ja, zmordovaný teplom hovorím Silvii, aby vybrala nejakú mincu. Žena pozrie na nás očami čarodejnice, ukáže na Danka a povie „syn“, potom na Silviu a povie “žena“ a nakoniec na mňa a povie “muž“. „Da, práviľno“ odpovedám. „Máš aj dcéru?“ pýta sa Rómka. „Ešte jedného syna mám doma“. „Aha, tak ty vieš len synov robiť“ usmeje sa a dodá: „Nech vás Boh žehná a dá vám všetkým šťastie a zdravie“. Odchádza preč, nič od nás nechce.
Stojím v rohu prastarého pravoslávneho kostolíka a pozorujem, nakoľko živá a silná je viera v tejto krajine. Do kostola neustále prichádzajú ľudia, často veľmi mladí. V tom, ako sa prežehnávajú, ako sa modlia, ako sa rozprávajú s farárom alebo mníchmi je vidieť skutočnú vrúcnosť a úprimnosť. Vychádzam von na slnko, kde stojí skupina unudených amerických turistiek v dôchodkovom veku. Jedna z nich sa povýšeným hlasom pýta sprievodkyne: „Is there anything special in this church?“.

 

20.jpg

 
 
Branislav Štefánik: Phansiphan (3 143 m), najvyšší vrchol Vietnamu, a hory južnej Číny

 

1.png

 

2.jpg

 

3.jpg

 

4.jpg

Vietnam je ideálna krajina na sólo cestovanie. Krajina oplýva množstvom prírodných krás a historických pozoruhodností a tak sa spolu pozrieme aj za oponu komerčného turizmu. Cestu som podnikol na prelome marca a apríla 2011 a jedným z cieľov bol i výstup na najvyšší vrchol krajiny či krátka návšteva čínskej provincie Yunnan.

 Ján Pospíšil: Hory južného Španielska

 V mojom vystúpení budem prezentovať dve výpravy do Španielskych hôr, ktoré som v minulom roku uskutočnil. Pri prvej som navštívil Kantábrijské hory Picos de Europa na severe Španielska. Je to vápencové pohorie dosahujúce výšok našich Vysokých Tatier, jedinečný labyrint ostrých skalných štítov a vyhlásených horolezeckých terénov. Druhá výprava viedla na opačný koniec Španielska, do Andalúzie, kde som pôsobil v najvyšších španielskych horách Sierra Nevada a vystúpil na najvyšší vrchol Pyrenejského polostrova 3482 m vysoký Mulhacén. V horách Sierry Nevady som bol začiatkom júna, napriek tomu tu panovali tvrdé zimné podmienky. Tretím prezentovaným pohorím bude Sierra Almijara taktiež na juhu Španielska, dvíhajúca sa priamo od mora do výšok nad 1700 metrov, ktorá je zaujímavá okrem krásnych hôr porastených tropickou vegetáciou aj množstvom zaujímavých kaňonov.
 

 

22.jpg

 

 

Miroslav Langer: Vietnam a Laos na bicykli:

1-1.jpg

Ryžové políčka, džungľa, rieky, močiare, vodopády, oceán, mestá, dedinky, chalúpky, palmy, loďky, motorky a veľa šikmookých - o tom je moja prednáška. Teda konkrétne niekoľko tisíc kilometrov Vietnamom a severným Laosom na bicykli. Uvidíte zopár turisticky atraktívnych miest tohto regiónu, ale hlavne uvidíte tie oblasti kde turisti vôbec nechodia, kde som mal pocit, že posledný beloch, ktorý tu zavítal bol americký vojak pred 40 rokmi. 

 

 

 

 

 

 

1-2.jpg

 

Ryžové políčka, džungľa, rieky, močiare, vodopády, oceán, mestá, dedinky, chalúpky, palmy, loďky, motorky a veľa šikmookých.

Takže juhovýchodná Ázia, presnejšie južný Vietnam sa stal cieľom našej malej cyklistickej výpravy. V zložení ja + Eva letíme hneď začiatkom roku ďaleko na východ. Strávime tam tri týždne a najazdíme asi  tisíc km na bicykli a ďalších päťsto autami a autobusmi.

 

1-3.jpg

 

1-4.jpg

 

1-5.jpg

 

1-6.jpg

 

1. deň - Saigon

Pred obedom pristávame po dlhom lete na saigonskom letisku. Ešte na letisku vybavíme víza, vonku rozbalíme naše krabice, dáme dokopy bicykle a vyrážame. Saigon je metropola južného Vietnamu, kde na ploche asi sto krát sto kilometrov žije nejakých 12 miliónov ľudí. Letisko sa nachádza blízko centra. Dostať sa odtiaľ na okraj mesta znamená 40 km extrémnej cyklistiky. Extrém predstavuje súvislý prúd tisícov motoriek, v ktorom sa pohybujeme. Najhorší je začiatok, kým človek nepochopí zásady stádovej psychológie, kde nikto nikomu neuhne, ale keď na to príde ani nikoho neohrozí. Keďže sme v Ázii, vládne tu skôr pohoda, nikto nie je agresívny, bežný je úsmev alebo ruka zdvihnutá na pozdrav. Noc nás zastihne na okraji mesta. Ubytujeme sa v malom hotelíku, cena je prijateľná 150 000 dongov (150 Sk), kvalitou to bol najhorší hotel, všetky ďalšie boli výrazne lepšie sa podobnú cenu.

 

1-7.jpg

 

 

2. deň - národný park Cat Tien

Extrémnej cyklistiky zo včerajška máme celkom dosť, takže nasledujúcich asi 100 km po hlavnej ceste nudnou rovinatou krajinou chceme riešiť nejakým vozidlom. S bicyklami to ale nie je úplne jednoduché ani lacné. Nech sa akokoľvek snažíme, nedarí sa cena za individuálnu dopravu zjednať pod 40 dolárov za 100 km. V priebehu nasledujúcich dní sme sa odviezli takto asi trikrát, až potom sme zistili, že podstatne lacnejšie a vcelku ochotne nás vezmú do autobusu.

Viezli sme sa asi dve hodiny a vystupujeme na mieste, kde je odbočka do národného parku Cat Tien. Je to najväčší národný park, kde sa nachádza pôvodný tropický prales aj s nejakými divo žijúcimi zvieratami, vrátane krokodílov. Tých sme ale počas nášho krátkeho pobytu nevideli, zahliadli sme len asi dve stáda opíc vysoko na stromoch. Pohybovali sme sa na bicykloch pokiaľ sa dalo a potom pešo. Pravdu povediac, moc na mňa tie pralesy v tomto národnom parku nezapôsobili, pripomínalo mi to nejaké lesy u nás pri Dunaji. Ale neskôr na iných miestach sme tiež videli nejaké pralesy a tie sa už podobali tomu, ako si predstavujem legendárnu vietnamskú džungľu.

 

2-1.jpg

 

2-2.jpg

 

2-3.jpg

 

 

3. deň - v tropickej páľave na Juhovietnamskú vysočinu


Začíname pohodovou vidieckou krajinou, ale okolo obeda sa postaví do cesty masívne stúpanie Juhovietnamskej vysočiny. Samozrejme základné pravidlo je, že obedňajšiu tropickú páľavu treba prečkať niekde pod bambusovou strieškou pri konzumácii chladených nápojov. Ale EvJozef Blecha: Pirin, Rila a Vitošaa o tom nechce ani počuť, vraj sme v časovej tiesni, a tak musím makať. Boli to ťažké 2 hodiny na hranici fyzického kolapsu, kým sme dosiahli akési sedlo. Do večera sme potom došli do nejakého veľkého mesta, to už išlo ľahšie. Hovorím "nejakého", lebo moja európska hlava tie vietnamské názvy jednoducho neberie. Jednak to neviem správne vysloviť a aj tak do dvoch minút to zabudnem. Pamätám sa ale, že sme tam boli večerať v takej luxusnejšej reštike, čo síce bolo drahšie ako v ľudovej vývarovni, ale zase mali jedálny lístok v angličtine, čiže nebolo treba behať po kuchyni, otvárať hrnce a ukazovať čo si dáme. Inak všade je možnosť voľby paličky vs. príbor. Až posledné dni som sa vypracoval a kompletnú porciu dal paličkami.


Čítajte viac:

http://miroslavlanger.blog.sme.sk/c/258176/V-ako-Vietnam.html#t2#ixzz1oj6kXU1x

 

Jozef Blecha: Pirin, Rila a Vitoša

 

3-1.jpg

 

3-2.jpg

 

V sedle Predel mezi Rilou a Pirinem jsme vyrazili na přechod Pirinu za rozmarů počasí, se zánětem průdušek přes nejvyšší vrcholy (mramorový Vichren), Roženský monastir, krásné zemní pyramidy do Melniku. Přejezd na Rilu, zde přechod od Rilského monastiru po romantickém hřebenu Rily přes nejvyšší vrchol Balkánu Musalu. Unavené klouby jsme zregenerovali v malém termálu. Dále přesun vlakem a MHD na Vitošu. Zde jsme narazily na tradiční přírodní pračku koberců a houní, ve vrcholové partii zajímavé skalní a kamenné útvary.

Miroslav Toman: Škandinávia a jej vrcholy

 

4-1.jpg

 

4-2.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 
Reklama